Anorexia

Mnohé z nás to poznajú. Postavím sa pred zrkadlo a okom viac než kritickým skúmam svoje "problémové" telesné partie. Takmer vždy sa nájde niečo, čo by mohlo byť menšie, štíhlejšie, hladšie, pružnejšie…
Je známe, že anorektičky a bulimičky majú skreslené vnímanie vlastného tela. Kde je však tá hranica, keď kritické skúmanie samej seba prejde do nekritického?

Ja sama prakticky nepoznám ženu či dievča, ktorá sa postaví pred zrkadlo a povie si, že je bezvýhradne spokojná a môže byť čo ako štíhla. V článkoch o poruchách príjmu potravy sa často rôznymi obrázkami sugeruje, že anorektičky a bulimičky sa v zrkadle vidia ako vyslovene tučné osoby. Povieš si, mňa sa to netýka, ja sa predsa vidím úplne normálne a nie ako obézna osoba. Nikto nevidí druhému do hlavy a tak sa vačšinou nedozvieme, ako sa skutočne vidia, možno na pár výnimiek, kedy sa dokážu nakresliť.

Ja som v zrkadle kedysi nevidela naozaj obéznu osobu, napriek tomu bolo pre mňa prakticky nemožné sa identifikovať s telom aké som vtedy mala. Keď spätne o tom premýšľam, pripadá mi to, akoby som svoju štíhlosť či chudosť ignorovala, prehliadala, NEVERILA som tomu, čo mi zrkadlo ukazuje. Ako môžem byť chudá, keď CÍTIM, že tam mám ešte kopu tuku, ktorý musím zhodiť? Ako je možné, že napriek 45 kilám sa necítim byť chudá? Taká nespravodlivosť! Rozum mi hovoril: "Nosíš veľkosť 34, nakupuješ v detskom oddelení, si ŠTÍHLA!" Moje pocity mi hovorili: "Ešte si neschudla dosť, ešte sa ti nohy šúchajú o seba, pozri akú faldu tam máš na bruchu! MUSÍŠ ešte SCHUDNÚŤ!"
Špirála sa krútila čoraz rýchlejšie, hrozilo, že sa nezastaví. Ten vytúžený pocit spokojnosti a vykúpenia nenastal ani pri 41 kilách. Moje osobné Waterloo, ledva som sa vliekla, tú váhu som si udržala len pár dní. Ani vtedy som ešte nepochopila, že odmeriavať spokojnosť výlučne hmotnosťou je nezmysel. Snívala som o dni, kedy si niečo super oblečiem, postavím sa pred zrkadlo a poviem si, že vyzerám výborne a som so sebou spokojná. Ten deň neprichádzal a neprichádzal…

Dnes mám hmotnosť rovnakú ako v poslednom ročníku gymnázia. Ale čuduj sa svete, cítim sa štíhlo. Keď sa pozriem na aktuálne fotky, vždy ma milo prekvapí, ako štíhlo na nich vyzerám. Neodolám, keď idem okolo výkladu, a obdivujem svoje ploché brucho a štíhly pás. Teraz nechápem, ako som mohla byť vtedy s pásom 58 cm nespokojná. A tak si nesmelo hovorím, že som asi už naozaj vyliečená. Môj rozum to vie a akceptuje už dávno, že veľkosť 34 nosia štíhle ženy a že moje BMI je necelých 21 a tak nemám dôvod byť nespokojná. Vyzerá to tak, že to už "došlo" aj môjmu pocitu. Zdravím ťa, telíčko, konečne som doma. :)

 

 

 

 

Janin príbeh sa začal obrovskou tragédiou. Chlapec, za ktorého sa mala vydávať, sa zabil na motorke a ona vo svojom žiali zabúdala na jedlo. Prudko schudla a vzápätí pribrala. Aby sa vrátila do "normálu", vrhla sa do kolotoča diét, ktorý odštartoval jej chorobu. Dvanásť rokov s ňou tajne sama bojovala a keď sa z jej osídiel vymanila, začala pomáhať iným...

"Veľakrát som si kládla otázku, ako je možné, že existuje choroba, pri ktorej obrovský stud bráni postihnutým navštíviť lekára a liečiť sa. Aj mňa stálo nemálo úsilia, kým som sa dokázala verejne priznať. Ale tým som sa možno stala vzorom pre dievčatá a ženy, ktoré sa zatiaľ hanbia hovoriť o svojej chorobe a mnohým aj dodá odvahu, keď vidia niekoho, kto ňou prešiel a dostal sa z toho. Uveria mi skôr ako lekárom, pretože vedia, že im rozumiem."
Dr. Jana Sladká Ševčíková z Brna dokázala svoju chorobu tajiť dvanásť rokov. Nik z jej blízkych, ani muž, za ktorého sa vydala, netušil o jej tajnom živote a nepriznala sa dokonca ani svojej psychiatričke.
"Mnohých to udivuje, ale je to typický priebeh ochorenia - väčšina dievčat ho úzkostlivo pred svojím okolím zatajuje. Spočiatku neveria, že sú choré.Potom už aj uveria, ale hanba z toho, že robia niečo neprirodzené, im bráni navštíviť lekára."

NIKDY TO NESKÚŠAJTE!
Keď mala Jana dvadsaťdva rokov, zabil sa na motorke jej priateľ. Po tragédii od obrovského trápenia asi desať kíl schudla, ale po pol roku ich nabrala späť - mala opäť svojich obvyklých 55 kíl. Práve v tom čase stretla kamaráta, ktorý to komentoval typickou spúšťacou vetou: "Dajako si pribrala, rob s tým niečo!"
"To ma katapultovalo do sveta diét," konštatuje Jana. Keď sa na to pozerá s odstupom rokov a dnešnými vedomosťami, vie, že sa u nej stretli všetky rizikové faktory, ktoré podmieňujú poruchy príjmu potravy: biologická a genetická predispozícia, psychická trauma a "masáž" okolia i médií. Vrhala sa na každú novú diétu, lebo byť štíhlou sa stalo zmyslom jej života a v tom čase sa dostala aj k článku o nejakej mentálnej bulímii. O tejto chorobe sa vtedy u nás ešte veľa nehovorilo a takmer nič nevedelo. Jana sa však dočítala, že existujú dievčatá, ktoré svoj problém s hmotnosťou riešia tým, že čo zjedia, vzápätí vyvrátia.
"Skúsila som a zistila, že to ide. Neuvedomila som si však, že aj tu, tak ako pri mnohých psychických závislostiach, platí: jedenkrát je nič, dvakrát už je zvyk. Každé dievča, ktoré to skúsi, si zvykne a čím častejšie vracia, tým hlbšie sa prepadá do choroby. Vlastne už nikdy si nemôže povedať, že to bolo posledný raz. Preto dnes na prednáškach dievčatám zdôrazňujem: Nikdy to neskúšajte!"

PROBLÉM JE V HLAVE
Jana skončila vysokú školu, našla si nového priateľa, vydala sa, chodila do práce. A po celé roky sa tajne trápila a hľadala cestu z ochorenia. Boli obdobia, keď vydržala aj mesiac, a potom sa do toho opäť prepadla. V najhoršom období vážila iba 40,5 kilogramu, ale v období prejedania jej hmotnosť vyskočila na 63 kíl. Celý jej metabolizmus bol narušený, mala ťažkosti s trávením, s pankreasom, kazili sa jej zuby, mala gynekologické problémy aj srdcovú arytmiu. Depresie a sociálna fóbia ju doviedli až k psychiatričke, ale ani tej sa Jana nepriznala, že vlastne bojuje s bulímiou.
Inteligentnej Jane bolo po čase už jasné, o čo ide, a usilovala sa so svojím problémom bojovať.V roku 1995 vyšla v Čechách prvá kniha o poruchách príjmu potravy, kde našla svojpomocný manuál, podľa ktorého sa riadila. Veľa študovala aj na internete a pochopila, že jej problém nie je v jedle, ale v psychike, v zníženom sebavedomí. Preto sa prihlasovala na rôzne semináre, kurzy sebaovládania, posilňovala svoje sebavedomie a postupne sa z choroby dostávala. Po dvanástich rokoch bola schopná povedať o tom svojim blízkym - a to bol definitívny krok k jej uzdraveniu.

KTO JE NAJOHROZENEJŠÍ?
V roku 2003 napísala knižku Z denníka bulimičky a rozhodla sa založiť organizáciu, ktorá by pomáhala dievčatám s podobnými problémami, akými prešla. Vedela, ako ťažko sa s nimi bojuje, keď je na ne človek sám. Cez rôzne internetové stránky našla asi tridsať ľudí z celej Českej republiky, s ktorými založili Občianske združenie Anabell. Poruchami príjmu potravy, medzi ktoré sa zaraďuje mentálna anorexia a mentálna bulímia, trpí asi šesť percent mladých dievčat a žien, ale stále častejšie aj muži - na každých desať až dvadsať žien pripadá približne jeden. Najohrozenejšou vekovou kategóriou sú dievčatá od 13 do 25 rokov, ale lekári varujú, že problém zasahuje čoraz mladšie vekové skupiny. V brnianskej nemocnici už liečili aj osemročné dievčatko. A menej známy je fakt, že anorektičky a bulimičky sa objavujú aj medzi päťdesiatničkami - niektoré trpia chorobou aj tridsať rokov, iné jej prepadli okolo štyridsiatky - vo veku, keď im "odchádza vlak", ale ony zúfalo chcú - podľa diktátu médií - byť stále štíhle...
Aj keď sa o týchto poruchách dnes píše a hovorí oveľa viac, mnohí rodičia, ale aj samotné postihnuté dievčatá prahnú po kontaktoch s ľuďmi, ktorí by im mohli pomôcť.

AKO UNIKNÚŤ Z BLUDNÉHO KRUHU
Občianske združenie Anabell je jediné na celom území Českej aj Slovenskej republiky. Jedna z jeho členiek sa totiž podujala založiť pobočku i v Bratislave.V sídle združenia funguje poradňa, v ktorej individuálne poskytuje konzultácie psychologička a nutričná poradkyňa. Anabell organizuje prednášky a putovné výstavy po školách a založilo aj svojpomocné skupiny pre pacientky.
Jana Sladká Ševčíková, ktorá je pôvodne inžinierkou ekonómie, si doplnila vzdelanie a získala doktorát z pedagogickej psychológie. Prácu v občianskom združení chápe ako svoje životné poslanie a venuje mu všetku svoju energiu. Sľubne sa vyvíja jej nový zámer - vybudovať v Brne pobytový stacionár, kde by klientky, ktoré už absolvovali liečbu, počas dvojmesačných pobytov mali zdravý a vyvážený spôsob stravovania, naučili sa prijať samy seba a adaptovať sa na normálny život.
Aj keď porúch, akou Jana prešla, stále pribúda, dnes v tom už dievčatá nemusia zostať samy. Mnohé sa kontaktujú cez internet. Ale na rozdiel od internetových stránok, na ktorých sa anorektičky a bulimičky navzájom povzbudzujú v úsilí chudnúť a dávajú si absurdné rady, ktorými ohrozujú vlastné životy, združenie im pomáha uniknúť z bludného kruhu.

 

 

 

Je to závislosť, ako každá iná. Je jedno, či túžite po fľaši vodky, po haluzi z heroínu alebo po teplom šluku z marlborky. To isté sa deje s jedlom. Je jedno, či máte triašku z nedostatku alkoholu, z nedostatku bieleho prášku alebo zo zavretej trafiky. Máte ju aj z nedostatku jedla. Aký úžasný pocit sa vás zmocní pri hladinke po dvoch deci, taký sa vás zmocní po otvorení plnej chladničky. Je to túžba, ktorej sa ťažko odoláva. Túžba po jedle...

Keď hovorím o závislosti, myslím tým ozajstnú, nefalšovanú závislosť a tak s ňou aj treba nakladať. Tento článok sa mi bude zle písať ale patrí k tomu všetkému, čo sa so mnou vtedy dialo. Možno to bude znieť zle ale chápte ho, prosím, ako výstrahu alebo ako ukážku toho, ako ďaleko to až môže zájsť.

Bola som závislá od jedla a to mi bolo jasné už hodnú chvíľu. Denne som sa budila s myšlienkou na to, čo si dám ako prvé a čo, samozrejme, ako prvé vyvrátim. Vôbec som pri jedení nepočítala s tým, že by som mohla niečo z toho kvanta svojmu telu aj prenechať. Jedlo som používala ako prostriedok, aby som sa dopracovala ku tomu slastnému pocitu nirvány. Pocit plného žalúdka a pocit potravy v ňom, pocit maximálnej plnosti a keď sa to už takmer ani nedalo vydržať a žalúdok odmietal potravu prijímať...prišiel vrchol a vtedy muselo ísť okamžite všetko von. Často, naozaj často som cupkala na záchod v predklone a jedlo mi už takmer trčalo z krku von. Už naozaj nebolo kam a až vtedy som pocítila hrozné sklamanie, odrazu bolo všetko preč a preč muselo aj jedlo. Ale za ten chvíľkový pocit šťastia mi to asi stálo, keď mi takto zašibávalo tak dlho.

Bolo mi jedno, koho chladničku vyplienim. Samozrejme, že v prvom rade tú domácu. Mama nakúpila a ja som sa vôbec nerozpakovala počítať, koľko to všetko asi mohlo stáť a čo s tým všetkým mama zamýšľa, jednoducho som postupne (alebo naraz) jedlo vyžierala. Niekedy obozretne a nenápadne, hlavne, keď bol niekto doma a inokedy bez akýchkoľvek stopiek a zákazov išlo všetko dolu žumpou - hlavne vtedy, keď som bola doma sama. A to potom poriadne liezlo do peňazí aj mne. To, čo som pojedla, som potom utekala dokúpiť. Dvadsať deka šunky, päť rožkov, pol pecňa chleba, krabička mäkkého syra, horčica, dve paštéty, nové maslo, desať vajec, nátierkové maslo...bol to nákup nie za desiatky ale za stovky. Naši mi dávali vreckové, a to celé išlo vždy na žrádlo. Buď som dokupovala do spoločného fondu, čo som z neho odjedla, aby mi na to nikto neprišiel alebo som dokupovala svoje vlastné zásoby. Z obchodu som išla ovešaná taškami a už cestou domov som dokázala časť toho zjesť. Doma som to už potom len pekne - krásne dorazila. Išlo to do peňazí a naši sa jeden čas fakt obávali, či nefrčím na nejakých drogách a nepotrebujem vreckové na dávky. Všetko tomu nasvedčovalo. Moje správanie, moja plachosť a previnilý alebo uhýbavý pohľad, kruhy pod očami a úbytok na hmotnosti... Ani sa im nečudujem, bola som totiž závislá.

Aby som to dohnala do extrému, vrchol bol to, že som sa neštítila vtisnúť hlavu do chladničky aj jednej alebo druhej babke, najbližšej rodine alebo v práci. Bolo mi jedno, že som predtým zjedla "oficiálnu" porciu, ktorú by som si mohla bez debaty "odložiť" o chvíľu v záchode - potrebovala som to vždy ešte doplniť. Veď keď už, tak poriadne, nech to stojí za to.

Okrem toho - a to sa asi prepadnem, brala som si veci aj zo spoločnej chladničky na oddelení psychiatrie. Nemohla som to proste vydržať, že nesmiem jesť veľa, že sa musím kontrolovať a strúhať formu, že sa akože liečim, až to došlo do fázy, kedy som jeden večer zožrala všetky klobásky zo suchej večere, ktoré si tam odložili nemohúce staré babky bez zubov. Klobásky boli asi tri a verte, bolo mi jedno, že beriem z cudzieho. Bolo to proste jedlo, nikto ho nestrážil a tak som brala. Hluchá, slepá, bez citov. Výčitky svedomia ma pochytili až pri zvracaní a návrate do izby. Bolo mi jasné, že sa to prevalí a aj sa prevalilo. Primár naznačil na druhý deň, že sa stratilo akési jedlo a že či náhodou...ja som zatĺkala a on tušil, ktorá bije. Mlčal, snáď vedel, čoho je bulimička v amoku schopná...

A úplne nakoniec...myslela som, že s týmto sa nepriznám ani na smrteľnej posteli. Ale asi predbehnem čas musím, inak by to nebolo kompletné. Kradla som aj v obchode. Asi zo dva razy som si strčila do vačku črievko so syrom a vôbec nechápem, prečo som to robila. Do obchodu som išla vždy s tým, že som mala v peňaženke peňazí dosť. Nákup v košíku mal poriadnu váhu a ja som sa napriek tomu, že som naň mala, neovládla. Akoby tých 80 (alebokoľko) gramov syra bolo to posledné, čo mi pomôže a čo mi spôsobí tú neuveriteľnú slasť. Hanbím sa za to ako pes a myslím, že som túžila po tom, aby ma pri tom niekto prichytil. Tak, ako som túžila po tom, aby sa niekto poriadne zaujímal o to, že sa správam tak, ako sa správam. Nepríčetne, zaslepene, len kvôli jedlu a kvôli pocitu plného žalúdka. Pripadala som si, že mi už totálne muselo hrabnúť. Že okrem toho, že som bulimička, bude zo mňa nakoniec aj kleptomanka. Ak by som mohla, túto kapitolu (okolo kradnutia jedla všeobecne) by som zo svojho života najradšej vymazala. Ale je tam a je pre mňa tým najvztýčenejším výstražným prstom. Desím sa toho, čoho všetkého som bola schopná. Desím sa dnes toho, čo so mnou porobila tá pliaga a čo všetko som bola schopná urobiť, aké hranice som bola schopná prekračovať len kvôli tomu, že som sa celým telom stotožnila s tým, aká som dokonalá, krásna, úspešná a... a možno práve kvôli tomu som to...

Bulímia je závislosť, ako každá iná. Idete slepo a bez rozmyslu za jediným zmyslom svojho chorého života. Za jedlom...

Dnes som už za vodou ale za toto sa dodnes nenávidím a nikdy na to nezabudnem. Tak mi treba...

 

 

 

…spýtalo sa 12-ročné dievča svojej mamy, potom čo na nemocničnej chodbe uvidelo tú druhú pacientku s anorexiou. Tá druhá vážila 37 kg, ona sama tiež. Bola však presvedčená, že ešte musí schudnúť. Videla, že tá druhá je veľmi chudá a závidela jej chudosť, jej vlastný obraz v zrkadle ale hovoril niečo iné. Keď sa doň pozrela, videla len tukové záhyby, kde v skutočnosti žiadne neboli…

Obe skončili po niekoľkodňovej hladovke u nás v nemocnici a keďže naďalej odmietali jesť (jedna úplne, druhá jedla veľmi málo) bolo nutné im zaviesť nasogastrálnu sondu (cez nos až do žalúdka). Obe čakajú u nás na prijatie do neďalekej detskej psychiatrickej kliniky, ktorá je momentálne preplnená aj pacientkami s mentálnou anorexiou či inými poruchami príjmu potravy. Tie dievčatá majú 12, 13, 14 rokov - sú stále mladšie. Pred zhruba 15-20 rokmi bola anorektička pod 15 rokov skôr výnimkou, teraz ich pribúda.

To je odvrátená minca snahy o schudnutie a do istej miery aj výsledok šialeného kultu štíhlosti, ktorý v západnom svete panuje. Nezaškodí občas si na to spomenúť, keď sa nám zdá, že nejaké to kilečko by ešte mohlo ísť dole, hoci BMI sa pohybuje v normále. Hovorím aj za seba, sama som tým prešla a ten anorekticko-bulimický čertík sa vo mne stále ešte schováva a občas vystrkuje rožky.

Veľa na tie dievčatá myslím, cítim s nimi, chápem ich, chcela by som im pomôcť, občas mám ešte pocit, že som jedna z nich. Najradšej by som k nim šla a všetko im o mojej anorexii a bulímii porozprávala a ukázala im, že sa dá žiť aj inak a šťastne. Potom sa k slovu prihlási rozum a ja viem, že by to bolo neprofesionálne a že si musím uchovať odstup.

Tiež sa bojím, aby som im neublížila, koniec koncov som ja ich terapeutka a nie ony moje. Sú však ešte také mladučké a ja by som im chcela ušetriť veľa trápenia. Snáď napriek tomu cítia, že im rozumiem a chcem im pomôcť, aby si už nemuseli myslieť, že sú hodné lásky a uznania, len keď sú vychudnuté…

 

Bola som šťastná, keď som nemala takmer žiadne prsia a vyčnievali mi rebrá, priznáva Veronika

"Už nikdy viac si nebudem zahrávať s vlastným zdravím,'' hovorí dnes dvadsaťročná vysokoškoláčka Veronika z Bratislavy, ktorá svoj organizmus trápila takmer šesť rokov. Na základnej škole začala trpieť mentálnou anorexiou. Na tom by nebolo nič až také zvláštne. Psychická porucha však po dvoch rokoch prešla do druhého extrému - mentálnej bulímie.

Všetko sa začalo na prázdninách u rodiny vo Francúzsku. Príbuzní boli veľmi pohostinní, až sa doslova stoly prehýbali. Ak by hostia všetko nezjedli, Francúzi by to považovali za neslušné. Štrnásťročná Veronika sa chtiac-nechtiac musela premáhať a všetko, čo bolo na tanieri, skonzumovať. Keď sa po návrate postavila doma na váhu, neverila vlastným očiam: pri výške 169 centimetrov vážila 59 kilogramov. A to sa jej zdalo priveľa. S kilami navyše sa jednoducho necítila vo svojej koži.

Vážila sa ráno i večer
Dovtedy bola so svojou hmotnosťou i postavou spokojná. Hrávala volejbal, mala pekné, vyšportované telo. Po nedobrej skúsenosti z Francúzska však mala pred sebou jediný cieľ: rýchlo schudnúť. Začala teda oveľa menej jesť. Povedala si, že každý deň bude prísne sledovať, čo dá do úst. Na raňajky zjedla napríklad rožok, na obed polievku, večer si dala jablko.
,,O svojom stravovaní som chcela mať prehľad, nechcela som jedlo do seba len tak hádzať. Popritom som mala trikrát do týždňa po dve hodiny volejbalové tréningy a počas víkendov som chodila na zápasy. Navyše, v škole sme mali telesnú výchovu, takže som bola v podstate stále v pohybe. Moja hmotnosť začala rapídne klesať, za tri mesiace som schudla trinásť kíl. Viem, že to nebolo zdravé, ale pre mňa bolo podstatné, že mi všetci hovorili, ako dobre vyzerám. Napriek tomu, že som mala postavu modelky, nemala som sa rada. Mala som nízke sebavedomie a neverila som si. Ľudia mi od detstva vraveli, aká som pekná, ale ja som vždy chcela viac. Túžila som po dokonalej kráse. Začala som pracovať pre modelingové agentúry. A hoci som mala miery 90-59-90, jednej z agentúr sa to zdalo veľa,'' hovorí Veronika.
Každé ráno i večer si kontrolovala svoju hmotnosť. Snažila sa jesť pravidelne, ale v malých dávkach. Raňajky nikdy nevynechala. Niekedy si dala müsli s mliekom, inokedy chlieb so šunkou. Na desiatu jablko či banán. Obed v školskej jedálni si často odpustila, rodičom však nepovedala pravdu. Stávalo sa, že za celý deň skonzumovala iba čokoládu a jogurt. Vtedy zhodila za deň kilo a pol. Popri volejbale a telesnej výchove v škole začala cvičiť aj doma. Boli to však extrémne výkony, napríklad päťsto ,,brušákov'' alebo päťsto výskokov. Tešila sa, že má na bruchu ,,tehličky''. Fyzická námaha bola pre Veroniku doslova drogou.

Tridsať tabletiek naraz
Suché vlasy, nezdravá pleť, štiepenie nechtov a rok bez menštruácie jej neprekážali. Bola šťastná, keď nemala takmer žiadne prsia, keď jej vyčnievali rebrá a bedrové kosti a mala ploché brucho. Bol to jeden z prejavov anorexie, pre ktorú je typické potlačovanie ženskosti. Keď bola Veronikina mama s druhým manželom v Austrálii, dievča bývalo so svojím otcom. Aj on stále hovoril, aká je chudá. Keď mala pätnásť rokov, rozpadol sa volejbalový klub. Veronika, dovtedy zvyknutá na fyzickú záťaž, zrazu pocítila prírastok troch kilogramov. Ako náhradu za volejbal si preto rýchlo našla golf, občas začala chodiť aj do posilňovne. V šestnástich rokoch sa rozhodla, že večer prestane jedávať. Namiesto večere sa radšej prechádzala po vonku.
,,Na prelome šestnástich a sedemnástich rokov som sa rozišla s priateľom a začala trpieť depresiami,'' spomína si Veronika. ,,Predtým som mala na starosti v podstate iba svoje kilogramy, šport a školu a o chlapcov som sa ešte veľmi nezaujímala. Po rozchode moju hmotnosť teda dosť ovplyvňovala aj psychika. Okrem toho som už zďaleka toľko nešportovala, a tak som sa z 52 kíl postupne dostala na 57 kíl, čo sa mi zdalo veľa. Vtedy som si povedala, že kilá musia ísť dolu, ale chcela som ich zbaviť bezbolestnou cestou. Tabletky na chudnutie som si nechcela kupovať, a tak som sa rozhodla, že to skúsim s preháňadlami. Prvé kilá rýchlo mizli, brucho nebolo nafúknuté a ja som sa cítila dobre.''
Veronika sa zastavila na 54 kilách. Ďalej sa jej už nedarilo chudnúť, pretože už nemala takú fyzickú aktivitu ako predtým. Vždy, keď sa najedla, vzala si preháňadlo, aby jedlo dala zo seba preč. Dva roky sa jej to darilo tajiť pred rodičmi. Preháňadlá užívala väčšinou v noci, keď všetci spali. Raz do týždňa sa vyhovorila, že má hnačku. Neuvedomovala si však, že pri bulímii je umelé vyprázdňovanie rovnako nezdravé ako zvracanie, pretože samoočisťovaním sa narúša črevná flóra. Väčšinou užívala naraz tri tabletky, raz si dokonca vzala celé balenie - tridsať tabletiek. Bola však presvedčená, že všetko má pod kontrolou.

Raz však mama tabletky našla. Zaskočilo ju to, ale povedala si, v poriadku, dievča chce chudnúť. Druhý raz pristihla dcéru, ako chodí viackrát za sebou na toaletu. Potom prišiel kritický deň: Veronika užívala antibiotiká, s kamarátmi vypila v meste zopár pív a k tomu všetkému si ešte vzala preháňadlo. Domov prišla ,,v nálade'', rodičia začali na ňu kričať, jej sa zakrútila hlava a odpadla.
,,Mama rozhodla, že s tým treba niečo robiť. Vzala ma k lekárovi na oddelenie porúch príjmu potravy. Mesiac a pol som sa preháňadla ani nedotkla. Potom sa mi však začal vzťah s novým priateľom, do ktorého som sa veľmi zaľúbila. Na jeho podnet som začala brať antikoncepciu - náplasť. Z tohto druhu antikoncepcie sa priberá a ja ani neviem ako, zrazu som bola o tri kilá ťažšia. Vážila som 58 kíl. Znovu som teda začala chudnúť pomocou preháňadiel.''
Veronika opäť skončila na oddelení porúch príjmu potravy, kde ju tentoraz chceli hospitalizovať, pretože užila veľa preháňadiel naraz. Lekári jej povedali, že ak by tabletky brala dlhodobo, hrozilo by jej pokrútenie čriev, dokonca i rakovina zažívacieho traktu. Rodičia chceli, aby sa išla liečiť. Ona však odmietala, tvrdila, že to zvládne sama.
S priateľom sa po takmer štyroch mesiacoch rozišla, pretože sa dozvedela, že popri nej sa stretáva s ďalšou ženou. Len čo vysadila antikoncepciu, kilá išli dole samy. Začala normálne jesť i spať, normálne žiť. Pri výške 171 centimetrov váži 57 kilogramov. So svojou postavou je spokojná a myšlienky o chudnutí navždy zahodila za hlavu.